Sponzoři
Kamaráti z doby kamennej,
Český cestovateľ Petr Jahoda (48) sa spriatelil s ľudožrútmi. Večeria s nimi červy a spáva na stromoch. Nie sú nebezpeční, no raz mu predsa len šlo o život. Keď naňho šamani nechtiac prehodili chorobu, ktorú práve vyhnali z niekoho iného.
Lovia lukmi a šípmi, vlastnia len to, čo nevyhnutne potrebujú, a my ich považujeme za chudákov, čo uviazli v dobe kamennej. Pritom skôr naša – vraj vyspelá – spoločnosť má toľko vážnych problémov, že nevie ktorý skôr riešiť. Terorizmus, ekonomickú krízu, nízku pôrodnosť belochov, pre ktorú hrozí, že vymrieme… Nemali by sme si predsa len vziať v niečom príklad od „primitívov“ z pralesa?
Civilizácia kontra divosi
S takýmito úvahami som išla za Petrom Jahodom. Mali sme sa stretnúť pri priehrade neďaleko Brna. To som ešte netušila, že ide o nudistickú pláž. Vraj tu pracuje počas teplých dní. Práve totiž organizuje turistickú výpravu k divochom, na čo mu stačí mobil a laptop.
Petr síce počas rozhovoru zostal oblečený, okolo nás však po celý čas korzovali naháči. Často postarší s nadváhou takže pohľad na nich len potvrdzoval, ako my ?civilizované ľudstvo? degenerujeme. Najmä keď sme si prezerali fotografie prírodných ľudí z Afriky aj z Papuy Novej Guiney, ktorí šaty vôbec nenosia, ale aj vo vysokom veku sú silní a svalnatí…
Petr začal tieto exotické končiny navštevovať pred pätnástimi rokmi. Najprv z čírej zvedavosti, ale keďže ho to stále ťahá späť, spravil si zo záľuby živobytie a dnes sem sprevádza turistov. Výlet za prírodnými národmi vyjde zhruba na päť tisíc eur. Treba sa tam však poponáhľať. Žiaľ aj prírodné národy pomaly spoznávajú vymoženosti moderného sveta a strácajú identitu. „Už nie je zvláštnosťou, že stromoví ľudia vlastnia tranzistoráky a niektoré kmene pod vplyvom civilizácie zliezajú zo stromov a stavajú si chatrče na zemi,“ vraví cestovateľ smutne.
Ľudožrúti
S Petrom Jahodom sme sa rozprávali najmä o Kombajoch a Korowajoch, bývalých ľudožrútoch z Papuy. Oficiálne kanibalizmus na Papui už neexistuje, ale strach z ľudožrútstva áno. Petr to zažil pred siedmimi rokmi, keď domorodci v civilizovaných dedinách odmietli robiť výprave ku kmeňu Korowai Dalam nosičov. "Tvrdili, že by ich stromoľudia zabili a zjedli. Či to malo opodstatnenie, to ťažko posúdiť. Oficiálne je kanibalizmus zakázaný, ale veď aj u nás je zakázané kradnúť a kradne sa. No tieto kmene nikdy nejedli ľudí iba pre chuť na ľudské mäso, ale z pomsty. Napríklad, ak človek jedného kmeňa zabil príslušníka iného kmeňa, postihnutí to dvojnásobne odplatili. Lenže niekedy to pokračovalo, až kým sa navzájom takmer nevyhubili. Aj preto sa podľa mňa ľudožrúti usadili na stromoch, lebo slúžia ako veľmi ťažko dobytné pevnosti.
Bývanie na stromoch má však ešte jeden význam. Chráni pred komármi, ktoré prenášajú a držia sa nižšie pri zemi."
Petr priznáva, že ho fascinuje, ako šikovne sa v korunách pohybujú, aj ako rýchlo zliezajú po drevených koloch z výšky šiestich až dvanástich metrov. „Fascinuje ma, čo všetko takzvaní divosi dokážu, kým my sme to už zabudli. Napríklad prenášať oheň na dlhé vzdialenosti počas dažďa či nájsť zemiaky tri metre pod zemou. Napriek tomu, že žijú uprostred pralesa, keď dovaria, polená odtiahnu od seba, aby zbytočne nehoreli. Z prírody skrátka nevezmú viac, ako potrebujú.“
Pravidlá návštevy
Keďže s domorodými nosičmi Petr neuspel, za stromovými ľuďmi sa znovu vybral pred tromi rokmi, pripravený, aby cieľ mohol dosiahnuť bez nich. Nie všade sa však stretol s priateľským prijatím.
„Z niektorých osád vybiehali bojovo pomaľovaní domorodci, kričali, mierili na nás šípmi a búšili do stromov. Mal som však pocit, že nám nechcú ublížiť, len si neželajú našu návštevu. Obišli sme ich teda veľkým oblúkom. Našťastie, našli sme aj osady, kde nás prijali priateľsky.“
Ako to vyzerá, keď príde do dediny divochov? Vraj sa nahlas rozpráva s ostatnými členmi výpravy, aby sa domorodci necítili, že ich niekto chce prepadnúť. Na úvod je dobré tiež vytiahnuť darčeky ako tabak, cukor, soľ, čaj alebo kávu. „Je dôležité prihovárať sa im. Keď ich jazyk nepoznám, hovorím po česky. Akosi sa dorozumieme, i keď samozrejme, podrobné informácie sa nedozviem.“
Ženy za stenami
Petr sa ľudožrútov nebojí. Spí s nimi v chatrčiach z tŕstia v korunách stromov, je ich jedlo, loví s nimi zver. Medzi mužmi a ženami vraj funguje tradičná deľba práce.
„Ženy zbierajú zemiaky, jedlé listy a pasú divoké prasatá a všade ich sprevádzajú deti. Muži zatiaľ lovia alebo stavajú či opravujú domy.“ S úsmevom dodáva, že je to sympatická civilizácia aj preto, že ženy s deťmi bývajú zvlášť. „V dome sú oddelení stenou a ženy bez dovolenia k mužom nemôžu, ani keď im nesú jedlo, ktoré pre nich pripravili. No ani muži spoza steny nevychádzajú, len cez ňu na ženy pokrikujú.“
Slávnosť ságových červov
Pri spomienke na jedlo stromových ľudí Petr Jahoda použije prívlastky ako nemastné neslané. „NO keď kráčate pralesom štrnásť dní, ste takí vyhladovaní, že zjete hocičo saj červy. Tie mi mimochodom, celkom chutili. Sú veľké ako palec a liahnu sa vo zvyškoch ságových paliem, ktorých kmene domorodci nasekajú, aby získali škrobovitý prášok ságo. Je to základ ich potravy – pripravujú z neho placky, zahusťujú ním omáčky.“
Stromoví ľudia sú za ságové červy v prírode takí vďační, že zhruba raz za päť rokov usporadúvajú na ich počesť slávnosť. „V pralese vybudujú veľký prístrešok, pod ktorým sa zíde niekoľko osád. Všetci hodujú a veselia sa, len jeden človek leží. Ženy ho síce kŕmia, ale nesmie sa hýbať, aby mu zoslabli svaly a príroda videla, ako je na tom zle, a zabezpečila na ďalšie roky veľa ságových červov.“
Obyvatelia pralesa však jedia aj ryby, riečne raky, vtáky, diviaky či iné mäso. Pečú ho na kameňoch alebo varia zabalene do listov, napríklad z banánovníka, ktoré neprepustia paru, vzduch a vodu.
Stará mama
„Asi to znie čudne, že mám kamarátov v dobe kamennej, ale viackrát sa mi to potvrdilo. Napríklad, keď som tesne pred plánovaným odchodom od Kombajov musel isť do nemocnice s poriadne silnou maláriou. Keď som sa vrátil do osady, všetci sa na mňa vrhli, objímali ma a tešili sa, lebo si mysleli, že to neprežijem.“ Medzi Korovajmi si zase našiel adoptívnu babičku. „Bola to staršia žena, volal som ju Babča a obľúbil som si ju pre jej veselosť, energickosť, pracovitosť, ale aj nádherný spev. Raz som ho nahral na diktafón a odvtedy, vždy keď som ju prišiel navštíviť, chcela, aby som jej nahrávku pustil. No najprv ma vyhrešila, kde som bol tak dlho, že sa o mňa bála. Až potom ma vyobjímala a dala mi najesť. Skrátka, ako ozajstná babička.“ Raz ju však nenašiel. „Všetkých som sa na ňu vypytoval, a keď už asi tretí kamarát iba mlčky sklonil hlavu, pochopil so, že zomrela. Stromoví ľudia totiž kamarátovi o smrti jeho blízkeho nepovedia, aby mu nespôsobili bolesť.“
Prehodená choroba
Akého veku sa stromoví ľudia dožívajú, to nevie povedať. Podľa jeho odhadu päťdesiat až šesťdesiat rokov. „Hoci tých, ktorým som hádal päťdesiat, už poznám pätnásť rokov a vyzerajú stále rovnako.“
Svoj vek nepovedia ani sami domorodci, pretože nerozlišujú dlhšie časové obdobie než lunárny mesiac. „Papua je totiž ostrov jednej sezóny. Nestriedajú sa tu ročné obdobia, ani obdobia sucha a dažďa,“
Netuší ani to, na čo zomierajú, lebo k lekárom nechodia. Ak sa necítia dobre idú za šamanom. Aj on sa už zúčastnil na šamanskom obrade. Na ostrove Siberut, ktorý leží neďaleko indonézskej Sumatry.
„Ocitol som sa tam náhodou, keď šamani z chorého vyháňali chorobu. Asi som sa postavil na zlé miesto, lebo ju vyhnali priamo na mňa. Hoci som racionálny človek a ateista, naozaj si inak neviem vysvetliť, prečo som zo dňa na deň ochorel a trápil sa dva roky. Buď som mal štyridsiatky horúčky a podľa výsledkov krvi som bol úplne zdravý, alebo horúčky klesli, ale podľa výsledkov krvi som bol na umretie. A lekári nevedeli identifikovať príčinu.“
Vyžmýkaný
Vrátil sa teda za šamanmi a požiadal ich, aby mu problém odstránili. „Najprv som mal dojem, že ma chcú "odfláknuť“, ale potom im kamarát, ktorého mali slávnostne vysvätiť na šamana, dohovoril a zobrali to vážne. Tancovali okolo mňa, zvonili zvončekmi a pritláčali dlane postupne na všetky časti môjho tela, akoby z nich chceli chorobu vyžmýkať. Šteklilo to, takže chvíľami som mal čo robiť, aby som sa nerozosmial. No keď mi rukami zatlačili na brucho a zrazu ich prudko odtiahli, mal som pocit, akoby mi z neho niečo vytrhli a zahodili to preč. Moje problémy potom definitívne zmizli."
Galina Lišháková